Rýchlo sme sa dohodli s netypickým Nórom na prevoze, samozrejme za zvýhodnenú cenu, čo v týchto častiach s plným autobusom ľudí nebolo komplikované. Trajekt trval asi 3 hodiny, zatiaľ sme museli zorganizovať bojovú poradu a dohodnúť sa na ďalšom postupe. Ostatní, ohromení pohľadmi na ostrovy si zatiaľ užívali plavbu. Na ostrove Hinnoya, kde sme vystúpili, sme sa urýchlene pustili do hľadania miesta na nocľah. Po niekoľkých kempoch, v ktorých nikto neotváral (však už bolo asi aj 2:30 ráno), počas neuveriteľnej zimy a dažďa sme sa nakoniec rozhodli zložiť sa na odpočívadle vedľa hlavnej cesty. Niektorým sa nepodarilo stany ani rozložiť, a preto sa rozhodli stráviť v noc pod rúškom zábavy v autobusovej zastávke... My ostatní sme sa modlili, aby sa dážď zmiernil, pretože stany boli mokré už niekoľkú noc a nestíhali vysychať. To naznačovali aj kvapky, ktoré chvalabohu iba viseli nad našimi hlavami.
Ráno, sme sa vybrali naprieč ostrovom, do mestečka Sortland na ostrove Langoya, do ktorého sa dostanete po prekrásnom oblúkovom moste, prispôsobenom na podplávanie trajektov. Mestečko nie je veľké, okolo 3000 obyvateľov, avšak vyhľady, ktoré Vás sprevádzajú po ceste k nemu sú na nezaplatenie. Treba istotne vidieť. Kopce, ktoré snáď nie sú ani 1000 m vysoké pôsobia svojou mohutnosťou po oboch stranách cesty, a pomedzi ne sa k ceste predierajú fjordy. Naozaj tu krajina na jednom mieste vysvetľuje množstvom prírodným procesov, ktoré človek možno dovtedy nechápal. Neskôr sme sa vracali po tej istej ceste a pokračovali na mesto Narvik, ktoré malo byť našim najsevernejším bodom na tejto výprave.
Po prechode podobným oblúkovým mostom znova na pevninu sme sa onedlho ocitli v neveľkom meste, ale o tom významnejšom. Či už z hľadiska priemyselného ako významného prekladiska medzi železnicou a lodnou dopravou aj z hľadiska turistického. Mesto sa nevyznačuje historickým charakterom, ale pripomína skôr horské strediská. Aj tu nás vyprevádzali dažďové kvapky. Odtiaľto je to snáď už iba polhodina na švédske hranice, kde sa počasie radikálne zmenilo, prestalo pršať a začalo svietiť hrejivejšie slniečko. Ale ešte predtým ma upútala „mesačná krajina", v ktorej majú mestskí obyvatelia svoje víkendové domčeky. V oblastiach vysoko položených, bez vegetácie, roztrúsené medzi nespočetným množstvom jazier a v tomto období (jún) aj súvislými plochami snehu. Pred prechodom hraničného priechodu si môžete ešte všimnúť „ukážku" železnej rudy s podpismi kráľov.
Vo Švédsku už vládla iná atmosféra... letná, či skôr vzhľadom na teploty jarná. Pre našu 24 hodinovku (odstávku autobusu) sme sa rozhodli využiť blízkosť národného parku Abisko so všetkým čo ponúka. Pobytom pri jazere Torneträsk, vysokohorským prostredím, výhľadmi a možnosťami turistiky v okolí. Tu sme sa prvýkrát stretli s neochotou sa dohodnúť, v kempe, možno preto, že to bol obrovský priestor s chatami, kempami a recepčnou. Boli sme preto nútení zložiť sa znova pri odpočívadle pri ceste. Roztrúsili sme sa v lesíku, každý si našiel kúsok svojho miesta, blízko voda a WC, proste ideál a zadarmo. No a samozrejme, čo sme nemohli vynechať, bolo polnočné pozorovanie slnka...
Ale naozaj, tento 24 hodinový stacionárny pobyt nám všetkým pomohol, trošku sa zregenerovať, usporiadať si všetky myšlienky a zážitky, konečne si v kľude vypiť kávu! Tí, čo sme v noci nespievali všetky európske hymny za výdatnej pomoci nejakých rozjašených Fínov, sme sa v ďalší deň rozhodli vyjsť aspoň na pár hodín do hôr... samozrejme, boli sme v menšine, no to čo sme videli, nám stálo zato. Po takto strávenom čase sme sa o 23:00 museli opäť vydať na cestu, smerom na Kirunu a prekročili sme opäť polárny kruh, tento raz na juh a v Napapiiri. Do nasledujúceho večera sa nám podarilo prefrčať Švédskom a Fínskom (to už po diaľnici) a podvečer sme došli do Helsínk, kde sme mali trajektom opustiť Škandináviu. Priamo v meste, resp. asi 15 km od centra sme našli celkom výhodný kemp, kde sme sa usalašili. Pre prehliadku mesta sme sa rozhodli využiť ráno, pretože ešte sme mali aký-taký čas pred odchodom trajektu do Tallinu. Nedeľné ráno v Helsinkách bolo fascinujúce, v podstate sme za celý čas nestretli ani živú dušu, čo značne znásobilo atmosféru. Určite sa oplatí pozrieť starý prístav, katedrálu, celkové historické centrum aj pravoslávny chrám na kopci. Trajekt bol rýchly, asi 3 hodiny, vo všetkom komforte, sme sa väčšinu vyhrievali na slniečku na palube, pretože prvýkrát sa začalo reálne otepľovať. Pri trase do Tallinu máte 3 možnosti trajektu, my sme si vybrali ten najlacnejší, ktorý však jazdí iba raz denne, a preto sme sa museli prispôsobiť. Po vylodení, v priebehu pár hodín sme navštíli Tallin a Rigu, a prespali kdesi pri ceste v Litve... Tieto lokality, aj keď veľmi zaujímavé tu nebudem popisovať, určite sa tam chceme ďalší rok vrátiť, tak snáď potom. Potom už iba transfér cez Poľsko domov, kde sme došli okolo pol druhej po polnoci.
Na zhodnotenie: človek nikdy nepochopí, aká je príroda krásna, kým nenavštívi severské krajiny. Tú rôznorodosť a schopnosť organizmov prežiť v nehostinných podmienkach. A koniec-koncov aj schopnosť obyvateľov prispôsobiť sa životu za polárnym kruhom. Aj napriek tomu, že si uvedomujete veľmi vysokú životnú úroveň, z čoho vyplýva všetko čo vidíte a zažijete, ľudia žijú v podstate v dvoch ročných obdobiach - tmavé zimné a svetelné jarné (resp. jesenné). Odporúčam navštíviť Škandináviu stopom, autom alebo busom, tak máte možnosť sa kedykoľvek a kdekoľvek zastaviť, najrýchlejšie načerpáte atmosféry krajiny. Pohľad na nočné slnko je nezabudnuteľný, mení biorytmus života. Ešte tak vidieť polárnu žiaru....
